Domov » Aktuality » Deinštitucionalizácia – príležitosť na zmenu

Deinštitucionalizácia – príležitosť na zmenu

Deinštitucionalizácia je proces zmeny, ktorej cieľom je odbrzdenie historicky spôsobenej stagnácie vývoja poskytovania sociálnych služieb. Čím dlhšia je sociálna, ekonomická, etická, morálna stagnácia, tým je naliehavosť zmeny vyššia. Stagnácia spočíva v presvedčení, že pre človeka, ktorý si z dôvodu fyzického, mentálneho, sociálneho znevýhodnenia nedokáže sám zabezpečovať svoje potreby, je postačujúce, keď mu naplnenie jeho potrieb zabezpečíme.

Spisovateľ a publicista Tomáš Ulej, v úvahe o paradoxoch pri zavádzaní zmien napísal: „Chceš revolúciu, všetko zbúrať a nanovo postaviť. Čím je niečo horšie, tým viac túžiš po tomto. A tým je väčšia šanca, že zlyháš.“ ( ULEJ, T.: Denník N. 10. 04. 2019. str. 10)

Podľa uvedeného autora, zmenu nie je možné dosiahnuť z dvoch dôvodov:

1. Zmena narazí na silný odpor návykov, všetkého čo tu bolo doteraz.

2. S tým zlým, čo chceš zmeniť, zabiješ aj to, čo bolo doteraz dobré.

Na druhej strane máme možnosť sa oboznamovať s výsledkami výskumov, ktoré konštatujú, že jednou z charakteristík 21 storočia je naliehavosť a nevyhnutnosť rýchle realizovať zmeny ktorých naliehavosť a potreba každým rokom stúpa a tlak na jej realizáciu sa neustále zvyšuje. (KOTTER, J. P.: Predhovor k publikácii Vedenie procesu zmeny. Management Press, Praha 2015)

Zmena podľa týchto autorov je nevyhnutná a ak jej realizácia zlyháva, tak najčastejšie preto, lebo podceňujeme proces jej realizácie.

V súvislosti s týmito protichodnými názormi vyvstáva otázka, či má na jednej strane vôbec zmysel uskutočniť zásadné zmeny a na druhej strane ak sú zmeny nevyhnutné ako ich realizovať tak aby pozitívne zmenili podmienky života.

Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb je celkom iste významná zmena, áno v istom zmysle až zásadná a revolučná. Nepochybne narazila a naráža, v podmienkach Slovenska, na odpor, zástancovia toho, čo bolo, rázne vystupovali proti deinštitucionalizácii na začiatku deväťdesiatych rokov. Celý proces deinštitucionalizácie bol vnímaný, akoby popieral všetko, čo bolo v sociálnej oblasti fungujúce a dobré. Len tak sa mohlo stať, že štrukturálne fondy EÚ určené na deinštitucionalizáciu sociálnych služieb, boli v roku 2003 použité na posilnenie inštitucionalizácie existujúcich pobytových celoročných zariadení. Z celkového počtu 23 projektov „transformácie existujúcich zriadení sociálnych služieb“, len 17% t. j 4 projekty splnilo kritéria transformácie, ktoré boli vládou SR stanovené. (KRUPA, S.: Determinanty procesu transformácie zariadení sociálnych služieb. 2010. Bratislava. S. 304.)

Pre zástancov udržania stavu sociálnych služieb, ktoré sme pred rokom 1989 zdedili, bol a na nešťastie ešte stále je, pragmaticky názor, že humanizácia zariadení sociálnych služieb je dôležitejšia ako ich deinštitucionalizácia.

Posun v platnej medzinárodnej a národnej legislatíve a v teórii sociálnej práce a v aplikačnej praxi v 20. a 21. storočí je nepopierateľný. Príkladom môže byť rozvoj informačných technológií. Kto by sa dnes odvážil tvrdiť, že klasické telefónne káblové spojenia sú postačujúce a naopak mobilné telefónne siete je potrebné zavádzať len veľmi opatrne? Našťastie, po tridsiatich rokoch, pomaly kŕčovitý odpor proti zásadnej zmene poskytovania sociálnych služieb slabne. Kvalitatívne sa zmenila legislatíva v oblasti sociálnych služieb z dôvodu plnenia medzinárodných dohôd, predovšetkým Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Dňa 30. novembra 2011 prijala Vláda SR Stratégiu deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb a náhradnej starostlivosti v Slovenskej republike a následne prijalo MPSVR SR Národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť v sociálnych službách. Oboma dokumentami tak deklarovalo ochotu a snahu transformovať a deinštitucionalizovať systém sociálnych služieb a prispieť zásadným spôsobom k dodržiavaniu základných ľudských práv občanov so zdravotným postihnutím. Kladne hodnotíme, že pod gesciou Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (MPSVR SR) realizovala Implementačná Agentúra MPSVR SR pilotný národný projekt Podpora transformácie a deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb (v rokoch 2013 – 2015), v ktorom viacerí z nás a z partnerských organizácií (SÚPZ, CEDA) priamo alebo nepriamo participovali.

Pozitívne vnímame aj ďalšie kroky, ktoré viedli k tomu, že prechod z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť (transformácia a deinštitucionalizácia) sa stal súčasťou Národných priorít rozvoja sociálnych služieb na roky 2015 – 2020, je súčasťou programového vyhlásenia Vlády SR na roky 2016 – 2020, a že je špecifickým cieľom Operačného programu Ľudské zdroje, ale aj Integrovaného regionálneho operačného programu, ktoré majú zabezpečiť synergickú podporu transformácie a deinštitucionalizácie a vytvárajú dostatočné základné finančné zdroje na realizovanie tohto procesu v Slovenskej republike. V neposlednom rade je podpora transformácie a deinštitucionalizácie aj súčasťou Národného programu rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím na roky 2014 –2020.

Je preto logické pýtať sa, či dôvody, o ktorých autor článku píše, nevyhnutne zastavia, ohrozia každú významnú reformu, zmenu, za účelom zlepšenia stavu poskytovania napr. sociálnych služieb? Ukazuje sa skôr, že súčasný svet, v ktorom žijeme, si oproti minulosti vyžaduje venovať neporovnateľne viac úsilia vzdelaniu, vedeckému výskumu a aplikácii, a s tým spojeným zmenám v praxi. Proces deinštitucionalizácie zariadení sociálnych služieb, podľa skúseností západoeurópskych krajín, prebieha približne 15 rokov. Reálna situácia je však taká, že vzhľadom na historické súvislosti bola, a stále je, v Slovenskej republike v zariadeniach sociálnych služieb „inštitucionalizovaná“ drvivá väčšina z prijímateľov sociálnych služieb (cca. 40.000 ľudí).

Od roku 1990 sme žiaľ nešťastne premrhali 29 rokov a ešte stále sme len na začiatku reformného procesu. To je dôvod, pre ktorý je dobré a účelné zrýchliť priebeh opodstatnených a nevyhnutných zmien. Preto je dobré, že v r. 2018 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, Slovenská technická univerzita v Bratislave, Slovenská únia podporovaného zamestnávania uzavreli dohodu o spolupráci s cieľom naplnenia operačného programu Ľudské zdroje, Prioritná os 4 – Sociálne začlenenie, Špecifický cieľ 4.2.1. – Prechod z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť, a to prostredníctvom spoločnej realizácie národného projektu Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb – Podpora transformačných tímov.

 

Slavomír Krupa

 

 

Autor: doc. PhDr. Slavomír Krupa, PhD. expert pre sociálne služby ( Rada pre poradenstvo v sociálnej práci). Vyštudoval liečebnú pedagogiku, od roku 1976 pracoval ako vychovávateľ, vedúci výchovy Domova sociálnych služieb (DSS) na Dúbravskej ul. v Bratislave a neskôr v pozícii riaditeľa Domova sociálnych služieb na Lipského ul., kde úzko spolupracoval s prof. Karolom Matulay-om, preto navrhol, aby zariadenie na Lipského ulici v Bratislave nieslo jeho meno. Po ročnom pôsobení na Ministerstve práce, sociálnych vecí rodiny SR pracoval v DSS na Mokrohájskej v Bratislave. Po roku 1989 sa zaslúžil o znovuzrodenie katedier liečebnej pedagogiky a zriadenie prvej katedry sociálnej práce na UK v Bratislave. V roku 1991 založil vôbec prvé zariadenie chráneného bývania pre mladých ľudí s mentálnym postihnutím na Slovensku – Be-tánia Senec. Je jedným zo zakladateľov a riaditeľom Rady pre poradenstvo v sociálnej práci, ktorá je rešpektovaným lídrom a nositeľom transformácie a deinštitucionalizácie na Slovensku. Patrí medzi zakladateľov interdisciplinárneho odborného časopisu Integrácia. Táto dlhoročná prax robí zo Slavomíra Krupu špičkového odborníka pre deinštitucionalizáciu – ako v teoretickej, tak aj v praktickej rovine, s jedinečným a nasledovaniahodným prístupom ku každému človeku so zdravotným postihnutím. Svojou odbornosťou a pracovitosťou zmenil životy mnohých týchto ľudí a stal sa priekopníkom deinštitucionalizácie dávno predtým ako tento pojem vôbec vznikol.