Domov » DEINŠTITUCIONALIZÁCIA

DEINŠTITUCIONALIZÁCIA

Deinštitucionalizácia je pojem, ktorý sa ťažko vyslovuje, ale budeme o ňom na Slovensku hovoriť čoraz častejšie. Týka sa každého z nás, a preto je dôležité vysvetliť si, čo presne znamená. Čo znamená pre nás (širokú verejnosť) a čo pre ľudí so zdravotným postihnutím, seniorov a deti v náhradnej starostlivosti?

Deinštitucionalizácia znamená pre ľudí so zdravotným postihnutím a ostatné osoby žijúce v inštitúciách možnosť žiť NEZÁVISLÝ ŽIVOT- možnosť žiť svoj život podľa svojich predstáv a rozhodovať o ňom. Sú to úplne obyčajné veci, ktoré sú pre väčšinu z nás samozrejmosťou. Ráno sa zobudiť sám vo vlastnej izbe alebo s partnerom / spolubývajúcim, ktorého sme si sami vybrali. Dať si obľúbené raňajky, obliecť si, čo sa mi páči, ísť do práce, školy, na prechádzku. Poobede ísť na stretnutie s kamarátmi, kávu, do kina alebo na nákupy. Jednoducho prežiť úplne normálny deň, nad ktorým sa bežne človek ani nezamýšľa.

V roku 2016 bolo na Slovensku 1131 zariadení sociálnych služieb, ktoré majú charakter dlhodobej starostlivosti.

Medzi nami sú ľudia, pre ktorých to vôbec nie je obyčajný deň. Ľudia so zdravotným postihnutím – od narodenia, po úraze, kvôli chronickým ochoreniam a vysokému veku žijú úplne iný život. Taký, aký si nikto z nás nevie ani len predstaviť. Žiť v inštitúcii je, ako by ste bývali celý život v internáte. Keď má človek osemnásť, tak sa mu možno tie 4 roky strávené s kamarátmi pod jednou strechou zdajú úžasným životným obdobím. Ale ruku na srdce, chceli by ste takýmto spôsobom prežiť celý svoj život? Denný rytmus života každého človeka v inštitúcii sa musí prispôsobovať dennému režimu zariadenia a zaužívaným pravidlám, hygienickým normám a zásadám verejného stravovania a nie individuálnym potrebám samotných obyvateľov inštitúcie.

V zariadeniach dlhodobej starostlivosti žilo v roku 2016 45 037 ľudí.

Pre širokú verejnosť znamená deinštitucionalizácia prijatie a rešpektovanie ľudí so zdravotným postihnutím ako ľudí, ktorí majú rovnaké ľudské práva a slobody, prirodzenú dôstojnosť. Nejde iba o to, že sa presťahujú z veľkej neútulnej budovy (inštitúcie) na okraji mesta do malých jednoduchých domov alebo bytov v našom susedstve. Ide o to, aby sme zmenili náš vzťah k ľuďom odkázaným na podporu spoločnosti. Každý z nás má mať právo rozhodovať o sebe, o mieste, kde chce žiť, kedy a aké jedlo chce jesť, mať právo pracovať a využívať všetky možnosti, ktoré komunita poskytuje. Tak by to malo byť aj v prípade ľudí so zdravotným postihnutím.

Nezávislý život sa nedá žiť v inštitúcii. Každý má právo žiť spolu s ostatnými ľuďmi. (Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, čl.19)

Neoddeliteľnou súčasťou deinštitucionalizácie je poskytovanie adekvátnej podpory zo strany spoločnosti. Bez našej pomoci by ľudia so zdravotným postihnutím nemohli viesť slobodný, nezávislý a podľa svojich možností plnohodnotný život. Potrebujú mať okolo seba sieť dostupných verejných, zdravotných a sociálnych služieb, prístup k informáciám a špeciálnym pomôckam, ktoré im pomôžu zotrvať v rodinnom prostredí a v komunite. Život v ústavnej starostlivosti by nemal byť prvou voľbou pri riešení životnej situácie človeka so zdravotným postihnutím. Pre každého človeka je prirodzené prežiť svoj život v prostredí domova a blízkych ľudí.

Viac informácii o tom, čo znamená žiť nezávislý život a byť začlenený do komunity nájdete:

https://www.socia.sk/wp-content/uploads/2018/06/brozura-vnutro_nahlad.pdf